Čas je nenahraditeľný nielen v každodennom živote, ale aj v právnom systéme. Práva patria bdelým – aj preto právny poriadok pozná inštitúty, ktoré vyžadujú, aby si subjekty svoje práva uplatnili v zákonom stanovených lehotách. V opačnom prípade môže dôjsť k oslabeniu, alebo až zániku týchto práv. Tento článok sa venuje dvom základným inštitútom spojeným s plynutím času v súkromnom práve – premlčaniu a preklúzii.

Premlčanie

Premlčanie predstavuje právny následok kvalifikovaného uplynutia času, po ktorom už nie je možné vymáhať právo prostredníctvom súdu – aj keď samotné právo naďalej právne existuje. Ak sa dobrovoľne splní povinnosť po uplynutí premlčacej doby, nejde o plnenie bez právneho dôvodu, keďže samotné právo uplynutím premlčacej doby nezaniklo, len sa oslabila jeho súdna vymáhateľnosť. Na premlčanie prihliada súd len na námietku dlžníka (s výnimkou spotrebiteľských sporov, kde súd prihliada aj bez návrhu). Cieľom premlčania je vyvážiť záujmy oboch strán – motivovať veriteľa, aby konal včas, a zároveň chrániť dlžníka pred nárokmi, ktoré by po dlhom čase bolo ťažké obhájiť či vyvrátiť.

Príklad z praxe:

Ak si niekto požičia peniaze na základe zmluvy o pôžičke a nesplní svoju povinnosť ich vrátiť včas, veriteľ má právo obrátiť sa na súd. Pokiaľ tak neurobí v zákonom stanovenom čase, jeho nárok sa premlčí. Veriteľ síce môže podať žalobu na súd aj po uplynutí premlčacej doby, avšak s rizikom, že ak dlžník vznesie námietku premlčania, súd na ňu musí prihliadnuť a žalobu zamietne – bez ohľadu na to, či je nárok dôvodný. Ak však dlžník námietku premlčania nevznesie, súd premlčanie nebude skúmať.

Dĺžka a plynutie premlčacej doby

Podľa § 101 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) je všeobecná premlčacia doba trojročná a začína plynúť dňom, keď mohlo byť právo uplatnené po prvý raz. Existujú však aj osobitné premlčacie doby, napríklad:

  • práva z prepravy: 1 rok;
  • právo na náhradu škody: 2 roky odo dňa, odkedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (ak sa neuplatní osobitný režim).

Na zabezpečenie včasného uplatnenia práva preto odporúčam si v konkrétnom právnom vzťahu vždy overiť dĺžku premlčacej doby. Ak je právo priznané právoplatným rozhodnutím, začína podľa § 110 ods. 1 OZ plynúť nová premlčacia doba – desať rokov od momentu, keď malo dôjsť k plneniu v zmysle rozhodnutia. Ak dlžník napriek tomu povinnosť neplní a veriteľ navrhne nútený výkon súdneho rozhodnutia (exekúciu), premlčacia doba po dobu tohto konania podľa § 112 OZ neplynie. Premlčaciu dobu tiež možno predĺžiť aj bez súdneho rozhodnutia – napr. jednostranným písomným uznaním práva čo do dôvody a výšky zo strany dlžníka.

Preklúzia

Na rozdiel od premlčania, preklúzia znamená zánik samotného práva z dôvodu jeho neuplatnenia v zákonom stanovenom čase. Súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), teda bez potreby vznesenia námietky.

Prekluzívne lehoty bývajú prísnejšie a spravidla sa nedajú predĺžiť. Po ich uplynutí už neexistuje možnosť domáhať sa práva, a to ani prostredníctvom súdu. Typické príklady preklúzie:

  • lehota na uplatnenie práv z vadného plnenia (napr. reklamácia v obchode),
  • lehota na odstúpenie od zmluvy.

Porovnanie premlčania a preklúzie

Kritérium Premlčanie Preklúzia
Zánik práva po uplynutí vymedzenej doby Nie Áno
Súd prihliada z úradnej povinnosti Nie (len na námietku, s výnimkou spotrebiteľských vzťahov) Áno
Možno dobrovoľne plniť aj po uplynutí lehoty Áno Nie
Možno žiadať späť plnenie poskytnuté po uplynutí lehoty Nie Áno

 

Záver

Záverom možno konštatovať, že plynutie času má v práve zásadný význam. Inštitúty premlčania a preklúzie ukazujú, že nestačí len mať nárok – rozhodujúce je aj to, kedy je uplatnený. Právo tým chráni účastníkov pred nečinnosťou a podporuje právnu istotu. Každý subjekt v právnom vzťahu by preto mal myslieť nielen na to čo požaduje, ale aj kedy to požaduje – inak mu môže zostať len právo bez vymáhateľnosti (ak sa premlčí), alebo mu dokonca právo môže aj zaniknúť (ak prekluduje).